Prievidzský cyklomaratón

Minulý rok DNF, tento rok endorfíny. Prievidzský cyklomaratón ukázal, že aj neúspech môže byť motiváciou podať lepší výkon.

Minulý rok som išiel na Prievidzský cyklomaratón – nepremyslene – pár dní po črevnej viróze. Počas pretekov bola naozaj veľká zima. Z Bratislavy som cestoval sám a ani na pretekoch som nikoho nepoznal. „Vykŕčoval“ som 35 km pred cieľom, tiež sám, keďže som sa prepadával z jedného grupettka za druhým...

Potom druhýkrát už v rámci DNF v poslednom brdku v Opatovciach, keďže som sa o to jediné seriózne stúpanie cez Rudicu ani nepokúšal. Zosadol som z bicykla a nohy mi vystieralo tak, že som sa nevedel hýbať. Ešte ani na ten guláš som neostal. Po 20-tich minútach šoférovania naspäť do Bratislavy som musel zastaviť na krajnici a pospať si posediačky skoro hodinu, pretože som nevedel držať pozornosť a moje telo vo všetkých smeroch vypovedalo svoje funkcie.

Skrátka, tento rok to nemohlo byť horšie. A ani nebolo!

Forma z kempu, múdrosti od skúseného pretekára, recon kľúčovej časti trate

Pred pretekmi som bol tentokrát zdravý. Jarný kemp v Španielsku už malo telo plne vstrebaný, laktátová krivka hovorila, že intenzita ešte mierne chýba, ale inak vraj začínam pretekársku sezónu 2025 tam, kde som tú minuloročnú na jej vrchole v septembri skončil.

Z Bratislavy sme niečo po ôsmej ráno vyrážali spoločne s Matejom „Shrekom“ Mydlom, ktorého asi zbytočne predstavovať netreba, keďže ide o takú malú bratislavskú cyklistickú legendu. Jednou z jeho hlavných charakteristík, ako som počas nášho rozhovoru do Prievidze odpozoroval, je, že sa mu pomerne často stáva, že sa tak nejak náhodou pravidelne ocitá počas pretekov v únikoch. Ale to trochu predbieham.

Cestou na štart sme si chceli pozrieť záverečné stúpanie cez Hornú Ves a Rudicu. Ja prvýkrát – a veru sa oplatilo, Matej si ho chcel pripomenúť, keďže v Prievidzi posledné dva roky neštartoval. Tiahle stúpanie cez Hornú Ves až k odbočke z hlavnej cesty doľava na Rudice, krátky, občas štrkový, zjazd, veľmi strmé dve ostré zákruty, false flat, krátke strmé stúpanie a potom dlhý, občas nebezpečný (štrk, diery) zjazd cez Ľubianku až naspäť na hlavnú cestu. Zachádzka sa určite oplatila.

Vietor – stále a „zo všetkých strán“

Ak by som mal pomenovať jednu vec, ktorú obe moje účasti v Prievidzi spájali, tak by to bol silný bočný vietor.

Prvé brdky som v podstate so cťou ustál a síce tepy bili na poplach, jazdilo sa vo vlnách, a tak som vedel pomerne rýchlo zregenerovať do Z2, miestami dokonca až do Z1. Už zhruba v tretej dedine som uvidel, ako sa vpredu sformoval únik. To som ešte netušil, že sa v ňom zase raz náhodou ocitol aj môj spolucestujúci.


Z balíka odpadávam po zhruba 50 minútach a cca 35 odjazdených kilometroch. Paradoxne na mierne klesajúcom, ale zato veľmi dlhom a rovnom úseku. Pelotón sa natiahol ako slíž, pri silnom bočnom vetre z ľavej strany sa všetci radili na krajnicu (namiesto stredu cesty), nebolo sa kam schovať. Ak išla špica pelotónu cca 450 wattov, tak som musel ísť zhruba rovnaké watty aj ja, čo bolo pre mňa tento rok jednoducho nemysliteľné.

Po kŕčoch ani stopy, a tak v poslednom brdku útočím.

Ostávam sám. Zvoľním, najem sa, napijem a čakám na ďalšiu skupinku. Najprv ma dobieha cyklista, ktorý mi hlási, aby sme na to dupli a začali sa striedať, vraj dobehneme pelotón. Zasmejem sa a vravím mu, že ja plánujem čakať na ďalšiu skupinku – pracovať vo dvojici sa mi zdalo zbytočné.

Po pár minútach nás dobiehajú šiesti cyklisti. Vravím si: to je ono. Zacvakávam sa a začíname pracovať. Naneštastie si musíme za pochodu zrekapitulovať pravidlá striedania a radenia v bočnom vetre, ale po pár kilometroch sme už všetci na jednej vlne (dajme tomu).


Niečo pred polovicou trasy odbočujeme prudko doprava, jediných niečo málo pod desať minút pretekov, kedy ideme presne s vetrom. Dohadujeme sa na oddychu a všetci svorne dopĺňame tekutiny a výživu. Odbočujeme znovu doprava, prvá polovica pretekov je za nami a púšťame sa s bočným zadným vetrom naspäť smerom k Prievidzi.

Cestou niekoho naberieme, niekto odpadne, ale v podstate sa držíme v sedemčlennom počte až do záverečného stúpania. Naň som sa cítil, mal som pocit, že skupinka ide málinko pod tempo, ktoré by som zvládol, a tak sa cítim vcelku čerstvý. Prechádzame prvým kľúčovým bodom, kde som minulý rok „vykŕčoval“ – tentokrát sa cítim neporovnateľne lepšie.


Pri odbočke na Hornú Ves vďaka rannému reconu viem, čo nás čaká. Radím sa na čelo skupinky, zaraďujem tempomat na hornej výkonnostnej Z3. Chýbajúcu intenzitu v tréningu ešte cítiť, telo ma už nechcelo púšťať do Z4 – a počúvam, ako je v skupinke zrazu úplne ticho a dýchanie súperov sa značne prehlbuje.

Pri odbočke z hlavnej cesty na krátku stojku cez Rudice ostávam sám, za mnou ma naháňajú dvaja. Krátke stúpanie si úprimne pamätám ako kratšie, a tak to mierne prepaľujem. Pod vrcholom ma predbehne jeden, tesne za vrcholom, už v zjazde, druhý.

Trochu si nadávam, ale dávam si nootropický gél, napijem sa, prehadzujem na pozitívne myšlienky a poviem si, že je dobre, že do nebezpečného zjazdu idem sám. Šliapem, čo to dá, v diaľke vidím, že tí dvaja, čo ma predbehli, sa spájajú a zároveň vnímam, že mám šancu ich dobehnúť.

To sa mi ešte pred odbočkou v Oslanoch na hlavnú cestu darí, mám ich na dosah tesne pred odbočkou a za ňou sa k nim pripájam. V Novákoch naberáme jedného, ktorý hlási kŕče a ospravedlňuje tak neochotu, respektíve neschopnosť striedať. To sa úprimne až do dojazdu potvrdilo, neblafoval. Na konci Novák naberáme ďalšieho, ktorý je ticho ako pena.


Všetci už toho máme plné zuby, ale ja sa napriek tomu cítim vcelku dobre. Po kŕčoch ani stopy, a tak v poslednom brdku pretekov za Opatovcami útočím, zdanlivo sa osamostatňujem. Tesne pred posledným kruhovým objazdom, čiastočne kvôli prednosti autám, ma však dobieha posledný cyklista, ktorého sme nabrali v Novákoch. Do objazdu tým pádom strácam malinký náskok, ktorý som v brdku a následnom zjazde získal.

Púšťam sa do šprintu, teším sa, že vôbec ešte vládzem šprintovať, tlačím wattmeter očami, ale nakoniec ma súper pri prejazde pomyselnej cieľovej pásky predbieha o jedno koleso, a tak sa mi „vanderpoelovský“ šprint zo špice tento rok ešte nedarí. Spontánne okamžite vypúšťam z úst vulgarizmus, ale emócie rýchlo opadnú, vzdávam súperovi hold a začínajú sa vyplavovať endorfíny.

Preteky s dlhoročnou tradíciou pre tých najoddanejších

Prievidzský cyklomaratón je v rámci kalendára ideálnym vstupným podujatím do sezóny pred západniarskymi klasikami ako Sereďmaratón či Gavurky.

Oproti minulému roku bola účasť určite skromnejšia. Ťažko povedať, či je to tým, že sú tieto preteky v kalendári tak skoro, alebo je to tým, že ide o menej komfortné preteky z pohľadu pretekára. Občerstvovacie stanice v podstate nie sú žiadne, až na zopár fliaš minerálky v absolútnom závere pretekov, premávka je zabezpečená len pre prvých pár skupín a aj popretekové občerstvenie vo forme gulášu je z tých skromnejších.

Na druhej strane sa oceňuje v celkovom poradí prvých desať miest, čo sa mi z mojich skromných pretekárskych skúseností javí ako veľmi štedré a zároveň sa vyhlasuje hojné množstvo rôznych kategórií. Obsadenosťou rovnako vnímam, že sú tieto preteky schopné prilákať dlhoročné výkonnostné stálice slovenskej hobby cyklistiky, čo odzrkadľuje aj prvá trojica celkového poradia tohto ročníka: Bachratý, Mydla, Michálek. Gratulujem!


Osobne toto podujatie budem chcieť zaradiť ako vstupnú previerku pretekárskej formy aj do budúcoročného pretekového kalendára. Uvidíme sa tam?