Salzkammergut Trophy

Ciele boli dva. Skúsiť sa dostať pod 11-hodinovú hranicu na 200 km trati a spolu s Adamom vytvoriť trochu iný obsah, než na ktorý ste z našich reportáží zvyknutí. Podarilo sa?

Áno, ciele znejú na papieri ozaj jednoducho... ale pod nimi sa skrýva celkom slušná porcia úsilia a teraz ozaj nepreháňam. Začnime najskôr tou športovou stránkou.

Dlhé roky bolo mojím cieľom dostať sa na legendárnej A-Strecke pod 12 hodín, čo sa mi podarilo v 2018 (asi na 4. pokus). Úprimne povedané, myslel som, že tým končím – teda aspoň čo sa týka okrúhlych čísiel. Minulý rok sme ale s Jančim išli spoločne a takmer sa nám to podarilo. Stačilo by sucho, alebo keby Janči viac jedol a nechytil takú extrémnu krízu v predposlednom kopci. Lenže na druhej strane treba povedať, že v úvode sa mi prispôsobil a rovnako bol na špici vo väčšine „ťahavých“ úsekov.

Myslel som, že tento rok sa o to v podobnom duchu pokúsime opäť, ale nečakané zranenie mu predčasne ukončilo sezónu 2 týždne pred štartom. Mne teda zostalo sólo a posielam pozdrav pod Tatry. Čoskoro budeš znovu preháňať mladíkov.


Trať rovnako prešla zmenou. Mení sa pravidelne, no parametre zostávajú plus/mínus rovnaké. Minulý rok mi to sedelo, úvod bol jazdivejší, traily boli síce miestami v korytách vody, ale všetko v sedle biku. Teraz hneď na úvod najvyšší bod Raschberg (ako pred rokmi) s náročnou „uphill“ časťou po mokrých kameňoch (išlo sa hneď 2x) a viaceré nové časti.

Na druhej strane odpadol ku koncu legendárny Salzberg (stavba lanovky), čo je taká klasická šialenosť, keď už máte v nohách 140 km. Summa summarum sa to myslím pekne vykompenzovalo, prevýšenie zostalo nakoniec takmer na chlp rovnaké, teda 6 700 metrov. A vlastne aj podmienky, dažde prestali opäť kúsok pred štartom. Ostalo jediné... šliapnuť do pedálov a zistiť, kde leží môj limit.

Druhá výzva

Rád sa snažím posúvať nielen z hľadiska športu, ale rovnako po stránke sprostredkovania zážitkov. Vziať GoPro-čku a spraviť klasický vlog by bola istota, no už sa patrilo skúsiť posunúť level trochu vyššie aj tu. Adama som dlho presviedčať nemusel. Výzvou bolo premyslieť, ako zachytíme zážitky a všetko ostatné do vizuálne lákavejšej a rovnako viac dynamickej formy.


Výsledkom bolo, že tiež zažil, aké je ísť na biku o 4:20 na štart, ako človeka nakopne atmosféra ranného Bad Goisernu, aké krásy ponúka okolie a čo znamená pre ľudí vôbec dôjsť do cieľa. Po tých rokoch, čo točíme videá, sme dali dokopy prvý spoločný report z maratónu v podstate až teraz.

Dali sme si celkom robotu a spomínané video nižšie je tým hlavným. Budem veľmi rád, ak napíšete názor, ale samozrejme aj konštruktívnu kritiku do komentára. Takže aká bola tohtoročná cesta do pekla a späť?


Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze. Záznam jazdy zas v aplikácii Strava.

Frajer na záver

A nech nekončíme tak vážne, ešte jedna veselá historka z natáčania. Okrem štartu ma Adam s Dávidom mali čakať na 2 miestach. Podľa priemernej rýchlosti sme vyrátali časy plus nejaká rezerva. Najskôr na 40. km a všetko prebehlo podľa plánu. Ale ešte kľúčovejší je bod na 140. km, kde ma tradične čakávala Lenka a dala mi veci do záveru.

Keď ste totiž v sedle už toľko hodín, v nohách takmer 5000 výškových metrov a čaká 10 km kopec s prevýšením takmer 1000 metrov, fakt pomôže, ak dostanete do bidonu raketové palivo á la BetaFuel, či vlastnú porciu vybraných gélov. Všetko vyrátané, chalani majú mapku s časom, nemôžme sa minúť.

Po 7 hodinách a 30 minútach vybieham do technickej zóny a teším sa na svoje veci. Idem si oči vyočiť, chalanov nevidím. Slušný úder pre morálku, chvíľu bojujem s hlavou ale našťastie v polovici stúpania je bufet, kde doplním úplne prázdne vrecká. Po nejakom čase sa opäť nakopnem, mávnem rukou, ide sa ďalej.

V cieli potom nikto z nás nechápe... však oni tam stáli takmer hodinu aj s rezervou, striedali sa pri sledovaní pretekárov, keď Adam točil, boli dokonca aj vyššie na trati. Analyzujeme čas, pozeráme zábery z Go-Pro, nedáva to zmysel... ako?

Nuž stačí, keď si nejakým spôsobom zafixujete a poznačíte, že 5+7=13. V momente, kedy ja idem okolo s vyplazeným jazykom a márne pozerám po supporte, oni s mojimi vecami ležia ešte vyvalení na lehátkach v neďalekom Hallstatte s dojmom, že majú kopec času.

Čo si z toho vziať? Po prvé, matiku neradno podceňovať a rovnako na podobnej trase (či v živote) platí vždy jedno. Nejaká kríza určite príde a nie všetko ide presne podľa plánu. Takže sa netreba opúšťať, hlavne točiť nohami a pokračovať ďalej. To vás 200 km Salzka celkom dobre naučí...